Vážená pani rektorka, profesorka Králičková,
ctené prorektorky, ctení prorektori a členovia fakúlt,
vážený pán minister Bek,
excelencie,
milé študentky a milí študenti,
dámy a páni,

srdečne Vám ďakujem za pozvanie! Je pre mňa veľkou cťou, že k Vám môžem na tomto historickom mieste – takpovediac pred očami zakladateľa tejto starobylej inštitúcie – prehovoriť o budúcnosti, o našej budúcnosti, ktorú si spájam s jedným slovom: Európa.

Asi by sme na to nenašli žiadne vhodnejšie miesto ako Prahu, ako túto univerzitu s jej takmer sedemstoročnou históriou. „Ad fontes“ alebo „k prameňom“ – tak znelo heslo veľkých humanistov európskej renesancie. Kto sa vydá na cestu k prameňom Európy, toho cesta nevyhnutne zavedie  sem. Do mesta, ktorého dedičstvo a vzhľad sú také európske, že v tomto ohľade sa mu nevyrovná žiadne iné mesto na našom kontinente. To si ihneď uvedomí aj každý americký alebo čínsky turista, ktorý kráča po Karlovom moste hore k Hradčanom. Veď preto sem prišli, lebo v tomto meste nachádzajú to, čo si spájajú s Európou: stredoveké hrady a mosty, katolícke, protestantské a židovské domy modlitieb a cintoríny, gotické katedrály a secesné paláce, sklenené mrakodrapy, uličky s hrazdenými stavbami a virvar jazykov v historickom centre. Nachádzajú tu na malom priestore to, čím je pre nich Európa: rozmanitosť.

Ak teda  Praha je zmenšeninou Európy, potom Karlova univerzita je akýmsi kronikárom našej európskej histórie plnej svetlých aj tienistých momentov. Nedokážem povedať, či  sa jej zakladateľ , cisár Karol IV. aj sám považoval za Európana. Jeho životopis tomu nasvedčuje: po narodení dostal staročeské meno „Václav“, študoval v Bologni a Paríži, jeho rodičmi boli vladár z luxemburskej dynastie a habsburská šľachtičná, bol nemeckým cisárom, českým a talianskym kráľom. Je teda logickým dôsledkom, že na „jeho“ univerzite študovali Česi, Poliaci, Bavori a Sasi spolu so študentmi z Francúzska, Talianska a Anglicka.

Ale keďže ide o európsku univerzitu, samozrejme si aj ona pretrpela tienisté momenty európskej histórie: náboženskej horlivosti, rozštiepenia na jazykové a kultúrne skupiny, ideologického prispôsobovania v čase diktatúr 20. storočia. Nemci napísali jej najtemnejšiu kapitolu: zatvorenie univerzity nacistickými okupantmi, zastrelenie protestujúcich študentov, odvlečenie a zavraždenie tisícov študentov a zamestnancov univerzity v nemeckých koncentračných táboroch. Tieto zločiny nás Nemcov bolia doteraz a hanbíme sa za ne. Predniesť tieto slová tu - i to je jeden  z dôvodov mojej dnešnej návštevy. Obzvlášť preto, lebo často zabúdame, že nesloboda, utrpenie a diktatúra sa pre mnohých občanov strednej Európy neskončili nemeckou okupáciou a skazou druhej svetovej vojny.

Jeden z mnohých veľkých mysliteľov, ktorý túto univerzitu spoluvytváral, nám to pripomenul už počas studenej vojny. Milan Kundera opísal roku 1983 „tragédiu strednej Európy“ spočívajúcu v tom, že Česi, Poliaci, Slováci, pobaltské národy, Maďari, Rumuni, Bulhari a Juhoslovania po druhej svetovej vojne „precitli  (...) a zistili, že sa nachádzajú na Východe“. Že „zmizli z mapy Západu“.  Aj s týmto dedičstvom sa snažíme vyrovnať – práve aj my, ktorí sme žili na západnej strane železnej opony. Nielen kvôli tomu, že toto dedičstvo je súčasťou európskej histórie, teda spoločnej histórie nás Európanov. Ale aj preto, lebo táto skúsenosť obyvateľov strednej a východnej Európy – pocity zabudnutia a ponechania napospas za železnou oponou – sa prejavuje dodnes, ostatne i v debatách o našej budúcnosti, o Európe.

V týchto dňoch si opäť musíme klásť otázku, kde bude v budúcnosti prebiehať hranica medzi slobodnou Európou a neo-imperiálnou autokraciou. Po ruskom útoku na Ukrajinu som vo februári hovoril o historickom prelome. Putinovské Rusko sa snaží násilím prekresliť hranice, a čosi také sme už v Európe nechceli nikdy zažiť. Brutálny útok na Ukrajinu je preto útokom aj na európsky bezpečnostný poriadok. Tomuto  útoku čelíme s maximálnym odhodlaním.  Preto musíme byť silní aj my sami, a to ako jednotlivé štáty  spolupracujúce  s našimi transatlantickými partnermi, ale práve i ako Európska únia.

Zjednotená Európa sa zrodila ako projekt, ktorý bol zameraný smerom dovnútra. Jeho cieľom bolo, aby členské štáty už nikdy v budúcnosti neviedli proti sebe vojny. Dnes je na nás, aby sme tento prísľub mieru ďalej rozvíjali - a to tak, aby Európska únia bola schopná zaistiť svoju bezpečnosť, nezávislosť a stabilitu i vo vzťahu k vonkajším výzvam. To je nová mierová úloha Európy, dámy a páni. To je to, čo očividne očakáva väčšina Európanov, a síce na západe i na východe nášho kontinentu.

Je preto šťastnou náhodou, že práve v tejto dobe predsedá Rade EU Česká republika, teda krajina, ktorá si už dávno uvedomila dôležitosť tejto úlohy a vedie Európu správnym smerom. České predsedníctvo v Rade EU má plnú podporu Nemecka. A ja sa teším, že v spolupráci s predsedom vlády pánom Fialom nájdeme správne, európske odpovede na tento historický prelom.

Prvá z týchto odpovedí znie: S ruským útokom na mier v Európe sa nezmierime. Nebudeme sa nečinne  prizerať zabíjaniu žien, mužov a detí, ani vymazávaniu slobodných štátov z mapy sveta a ich zmiznutiu  za múrmi či železnými oponami. Nechceme naspäť 19. alebo 20. storočie a ich dobyvačné vojny a totalitné excesy.

Naša Európa je zjednotená v mieri a slobode a je otvorená voči všetkým európskym národom, ktoré zdieľajú naše hodnoty. Predovšetkým je však stále živým odmietaním imperializmu a autokracie. Európska únia nefunguje na princípe nadradenosti a podriadenosti, ale na základe akceptovania rôznorodosti, na rovnoprávnom  postavení  všetkých jej členov, na pluralite a na zosúladení najrozličnejších záujmov.

A práve takáto zjednotená Európa je Putinovi tŕňom v oku, pretože sa to nehodí do jeho videnia sveta, v ktorom sa podľa neho malé krajiny majú podriadiť hŕstke európskych veľmocí. O to dôležitejšie je, aby sme našu európsku ideu bránili spoločne. Preto napadnutú Ukrajinu podporujeme ekonomicky, humanitárne, a aj vojensky. V tomto ohľade Nemecko v uplynulých mesiacoch zásadne zmenilo svoj kurz. Budeme v tejto podpore pokračovať, spoľahlivo a tak dlho, ako to bude nevyhnutné.

Platí to pre obnovu zničenej krajiny, ktorá si vyžiada úsilie generácií. Bude to vyžadovať medzinárodnú koordináciu a rozumnú, spoľahlivú stratégiu. Tá bude predmetom konferencie expertov o obnove Ukrajiny, ktorá sa uskutoční 25. októbra v Berlíne a na ktorú spoločne s predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyen pozývam zástupcov Ukrajiny a jej partnerov z celého sveta.

V najbližších týždňoch a mesiacoch od nás navyše Ukrajina  obdrží nové a vysoko moderné zbrane – napríklad radarové systémy a systémy protivzdušnej obrany alebo špionážne drony. Len náš ostatný balíček vojenskej pomoci má hodnotu vyše 600 miliónov eur. Naším cieľom je moderná  ukrajinská armáda, ktorá bude schopná natrvalo brániť svoju krajinu.

Pritom ale nikto z nás jednoducho nesmie poskytnúť Kyjevu len to, bez čoho sa práve zaobídeme. Aj tu potrebujeme lepšie plánovanie a koordináciu. Preto sme spoločne s Holandskom odštartovali iniciatívu, ktorej cieľom je trvalá a spoľahlivá deľba práce medzi  všetkými partnermi Ukrajiny. Viem si napríklad predstaviť, že Nemecko prevezme hlavnú zodpovednosť pri organizácii ukrajinského delostrelectva a protivzdušnej obrany. Mali by sme sa urýchlene dohovoriť na takomto systéme koordinovanej podpory a demonštrovať tak našu trvalú podporu slobodnej a nezávislej Ukrajine. Tak ako sme to urobili na júnovom zasadaní Európskej rady, na ktorom sme jednomyseľne vyslovili „áno“. Áno, Ukrajina, Moldavsko, perspektívne aj Gruzínsko a samozrejme aj šesť štátov západného Balkánu  patria k nám, k slobodnej, demokratickej časti Európy.  Ich vstup do EU je v našom záujme.

Mohol by som to odôvodniť demograficky či ekonomicky alebo – celkom  v duchu Milana Kunderu – kultúrne, eticky a morálne. Všetky tieto dôvody platia. Ale čo dnes hrá väčšiu rolu ako kedykoľvek predtým, je geopolitická dimenzia tohto rozhodnutia. Reálna politika v 21. storočí  neznamená, že svoje hodnoty umenšíte a že obetujete svojich partnerov kvôli pochybným kompromisom. Reálna politika musí spočívať v zapojení spojencov a partnerov zdieľajúcich rovnaké hodnoty, treba ich podporovať, aby sme vďaka spolupráci posilnili svoje postavenie v globálnej konkurencii.

Tak ostatne chápem aj návrh Emanuela Macrona týkajúci sa európskeho politického spoločenstva. Máme samozrejme Radu Európy, Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, Východné partnerstvo, Európsky hospodársky priestor a NATO. To všetko sú dôležité fóra, ktoré nám Európanom slúžia na spoluprácu aj nad rámec hraníc Európskej únie. Čo však chýba, je aj pravidelná výmena názorov na politickej úrovni.  Fórum, na ktorom by sme my hlavy štátov a vlád členských krajín EU spoločne s našimi európskymi partnermi jeden- alebo dvakrát  ročne preberali ústredné témy  týkajúce sa celého nášho kontinentu: bezpečnosť, energie, klímu alebo konektivitu.

Rád by som zdôraznil, že také spoločenstvo nie je nijakou alternatívou k budúcemu rozširovanie EU. Kandidátskym krajinám sme totiž dali svoje slovo – v prípade krajín západného Balkánu dokonca už takmer pred 20 rokmi.  A po týchto slovách musia  konečne nasledovať činy.

Mnohí v uplynulých rokoch právom volali po silnejšej, suverénnejšej geopolitickej Európskej únii, po únii, ktorá pozná svoje miesto v histórii a geografii kontinentu a ktorá na medzinárodnej scéne koná jednotne a rozhodne. Historické rozhodnutia uplynulých mesiacov nás k tomuto cieľu priblížili. S bezprecedentným odhodlaním a rýchlosťou sme na putinovské Rusko uvalili tvrdé sankcie. Bez predtým obvyklých sporov sme prijali milióny žien, mužov a detí z Ukrajiny, ktorí u nás hľadajú ochranu.  Práve Česká republika a ďalšie štáty strednej Európy preukázali svoju srdečnú otvorenosť a veľkú solidaritu.  Za to Vám patrí môj veľký rešpekt.

Dôkazy o solidarite sme najnovšie naplnili životom i v ďalšej oblasti. Úzko spolupracujeme pri zaistení dodávok energií.  Len pred niekoľkými týždňami sme sa zhodli na pláne plošného obmedzenia spotreby zemného plynu v EU. Obe tieto veci sú vzhľadom na tohoročnú zimu esenciálne. A práve Nemecko je za túto solidaritu veľmi vďačné.

Všetci viete, s akým odhodlaním sa Nemecko snaží znížiť svoju závislosť na ruských dodávkach energií. Budujeme alternatívne kapacity na dovoz kvapalného plynu či ropy a robíme to solidárne  - myslíme aj na potreby vnútrozemských štátov, ako je Česká republika. To som sľúbil premiérovi Fialovi pri jeho májovej návšteve Berlína. A túto solidaritu si zaiste potvrdíme aj počas nášho dnešného stretnutia.

My Európania budeme totiž vystavení rastúcemu tlaku na zmenu, a to nezávisle na ruskej vojnovej agresii a jej dôsledkoch.  Vo svete s ôsmimi – a v budúcnosti  možno s desiatimi miliardami ľudí – sú všetky samotné európske štáty príliš malé na to, aby dokázali presadiť svoje záujmy a hodnoty. O to dôležitejšie je, aby sme vytvorili takú Európsku úniu, ktorá bude vystupovať jednotne.

A o to dôležitejší sú silní partneri, na čele so Spojenými štátmi. Je pre nás všetkých veľkým šťastím, že dnes v Bielom dome sídli Joe  Biden, presvedčený zástanca transatlantického partnerstva. V uplynulých mesiacoch sme zažili, aké nevyhnutné je toto partnerstvo. NATO je dnes jednotnejšie ako kedykoľvek predtým. Politické rozhodnutia robíme spoločne s našimi transatlantickými partnermi. Avšak napriek všetkému, čo práve prezident Biden pre toto partnerstvo urobil, vieme zároveň,  že Washington sa začína viac koncentrovať na súperenie s Čínou a ázijsko-tichomorským priestorom. To bude platiť aj pre budúce americké vlády. Možno dokonca v ešte väčšej miere.

V multipolárnom svete, a taký svet 21. storočia je, preto nestačí len udržiavať existujúce partnerstvá, nech už sú akokoľvek cenné. Budeme investovať do nových partnerstiev – v Ázii, Afrike a v Latinskej Amerike. Politická a ekonomická diverzifikácia – to je ostatne aj čiastočná odpoveď na otázku, ako sa správať k svetovej veľmoci Číne a ako sa vyrovnať s trojkombináciou „partner, konkurent, rival.“

Druhá časť tejto odpovede znie: Silu jednotnej Európy musíme ešte omnoho lepšie využívať. Spoločne máme dokonalú šancu, aby sme 21. storočiu vtlačili tvár v našom, európskom duchu a formovali ho spoločne  ako Európsku úniu  27, 30 alebo 36 štátov s viac než 500 miliónmi slobodných a rovnoprávnych občanov, s najväčším vnútorným trhom na svete, poprednými vedeckými inštitúciami, inováciami a inovatívnymi podnikmi, stabilnými demokraciami, sociálnym zabezpečením a verejnou infraštruktúrou, ktoré nemajú na svete obdoby. Toto  je ambícia, ktorú si spájam s takou Európou, ktorá je silným geopolitickým hráčom.

 Skúsenosti  z uplynulých mesiacov nám predsa ukázali, že blokády sa dajú prekonať. Európske predpisy je možné zmeniť – ak je to nutné, veľmi rýchlo.  Ani zmluvy EU nie sú vytesané do kameňa. Ak  spoločne dospejeme k záveru, že je nutné zmluvy upraviť, aby sa Európa posunula dopredu, tak by sme to mali urobiť.

Abstraktné diskusie nás však nikam neposunú. Musíme sa pozrieť, čo je nutné zmeniť a následne rozhodnúť  o konkrétnom postupe: „forma nasleduje funkciu“. Toto heslo modernej architektúry by sa rozhodne malo stať aj princípom európskej politiky.

Je mi samozrejme jasné, že Nemecko k tomu musí predložiť návrhy a urobiť tiež niečo pre ich realizáciu. Aj preto som tu, v hlavnom meste predsedajúceho štátu EU, aby som Vám a našim európskym priateľom predstavil  niektoré svoje myšlienky o budúcnosti našej únie. Ide skutočne len o myšlienky, návrhy, podnety na zamyslenie  – nie o hotové nemecké riešenia.

Nemecká zodpovednosť za Európu spočíva z môjho pohľadu v tom, že spoločne s našimi susedmi vypracujeme riešenia, a potom rozhodneme spoločne. Nechcem žiadnu EU s exkluzívnymi spolkami alebo riadiacimi orgánmi, ale EU rovnocenných členov.

Rád by som ešte výslovne dodal: Rozširovanie EU smerom na východ je pre nás vždy prínosom. Nemecko urobí z pozície krajiny, ktorá leží uprostred nášho kontinentu, všetko pre prepojenie východu, západu, severu a juhu Európy.

V tomto zmysle chápte prosím aj nasledujúce štyri úvahy.

Po prvé: Zasadzujem sa za rozšírenie Európskej únie – za prijatie štátov západného Balkánu, Ukrajiny, Moldavska a perspektívne taktiež Gruzínska.

Európska únia s 30 alebo 36 členskými štátmi bude však vyzerať inak ako dnes. To je celkom pochopiteľné. Podľa vzoru historika Karla Schlögela by sa dalo povedať, že stred Európy sa posúva smerom na východ. Po takom rozšírení EU budú rozdiely medzi jednotlivými členskými štátmi vzhľadom na politické záujmy, hospodársku silu a/alebo sociálne systémy väčšie. Ukrajina nie je Luxembursko a Portugalsko má iný pohľad na svetové problémy než  Severné Macedónsko.

Zo všetkého najskôr je potrebné, aby kandidátske krajiny splnili kritériá pre vstup do EU. Budeme ich v tom podporovať tak, ako to len bude možné.  Na toto výrazné rozšírenie budeme však musieť pripraviť aj samotnú EU. To bude nejakú dobu trvať, preto s tým musíme začať už teraz. Ostatne, aj v minulosti prebiehali pri rozširovaní Európskej únie reformy v kandidátskych krajinách súbežne s inštitucionálnymi reformami Európskej únie. Tak to bude aj tentoraz.

Tejto debate sa nevyhneme – každopádne nie vtedy, ak to s perspektívou rozširovania  EU myslíme vážne. A sľuby, ktoré sme dali kandidátskym krajinám, musíme brať vážne. Len tak dosiahneme stabilitu v Európe.

Začnime teda hovoriť o reformách.

V Rade EU, na úrovni ministrov, je nevyhnutné konať rýchlo a pragmaticky. To zaručene musí byť  možné aj v budúcnosti. Tam, kde je dnes potrebné rozhodovať jednomyseľne, rastie s každým ďalším členským štátom aj riziko, že veto jednej - jedinej  krajiny zablokuje vôľu všetkých ostatných členov. Kto si myslí niečo iné, ten popiera európsku realitu.

Preto som navrhol, aby sme v oblasti spoločnej zahraničnej politiky, ale aj v iných oblastiach, napríklad v daňovej politike, prešli postupne na rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou – aj keď som si vedomý toho, že to bude mať dôsledky i pre Nemecko. Musíme si totiž uvedomiť, že držať sa princípu jednomyseľného rozhodovania  môže fungovať  len  dovtedy, pokým  je tlak na rýchle konanie slabý. To však najneskôr od ruského útoku na Ukrajinu neplatí.

Alternatíva  k väčšinovému rozhodovaniu by ostatne nebola zotrvávaním na status quo, ale pokračovaním v neustále odlišnejších skupinách, v džungli pravidiel a ťažko zvládnuteľných výnimiek. Nešlo by o žiadnu diferencovanú integráciu, ale vznikla by nepriehľadná zmes, ktorá by bola vítanou príležitosťou pre všetkých, ktorí sú proti geopoliticky silnej a jednotnej Európe a chcú nás poštvať proti sebe. A to nechcem!

Občas som bol kritizovaný, že sa zasadzujem za hlasovanie kvalifikovanou väčšinou - a celkom chápem obavy predovšetkým menších členských štátov. Budeme musieť aj v budúcnosti načúvať problémom všetkých členských štátov. Čokoľvek  iné by bolo zradou európskej idey. A pretože tieto obavy beriem úplne vážne, hovorím: Poďme spoločne hľadať kompromisy!  Dokázal by som si napríklad predstaviť, že s rozhodovaním kvalifikovanou väčšinou začneme najprv v oblastiach, v ktorých je zásadné, aby sme hovorili jedným hlasom – napríklad v politike sankcií alebo ľudských práv. Prihováram sa aj za väčšiu odvahu na konštruktívne zdržiavanie sa hlasovania. O to sa musíme my Nemci, aj všetci ostatní, ktorí sú presvedčení o potrebe rozhodovania kvalifikovanou väčšinou, usilovať.  Ak sa nás bude tejto idey  podľa možnosti držať čím viac, tým zreteľnejšie sa priblížime Európe, ktorá bude mať ako silný politický hráč vplyv na svetovú politiku.

Reformám sa nevyhne ani Európsky parlament. V zmluvách Európskej únie je z dobrého dôvodu stanovený maximálny počet 751 poslancov. Keď však dôjde k rozšíreniu, tento počet prekročíme – teda minimálne v prípade, že parlament jednoducho rozšírime o kreslá, ktoré by novým členom prináležali podľa terajších pravidiel.  Ak nechceme, aby bol  Európsky parlament  ďalej nafukovaný, tak potom musíme nastoliť  novú rovnováhu v  jeho zložení - a to  okrem iného aj pri zohľadnení demokratického princípu, podľa ktorého by mal mať každý volebný hlas približne rovnakú váhu.

Správna rovnováha medzi zastupovaním záujmov a funkčnosti je napokon dôležitá i v prípade Európskej komisie. Komisia pozostávajúca z 30 alebo 36 komisárov by už takmer nebola schopná práce. Pokiaľ by sme navyše trvali na tom, aby bol každý komisár zodpovedný za konkrétnu oblasť politiky, malo by to za následok – a tu môžem spomenúť  ďalšieho významného rodáka tohto mesta – kafkovské pomery.

Zároveň viem, aké dôležité je pre všetky členské štáty, aby ich v Bruseli zastupoval „ich komisár“ či „ich komisárka“. To je dôležité ešte z ďalšieho dôvodu. Ukazuje sa totiž, že v Bruseli sedia všetci pri jednom stole. Všetci rozhodujú spoločne. Preto nechcem na princípe „jeden komisár za každú krajinu“ nič meniť. Prečo by však nemohli byť dvaja členovia Komisie  spoločne zodpovední za jedno generálne riaditeľstvo? Tak to predsa denno-denne funguje nielen v rozhodovacích orgánoch podnikov na celom svete, ale aj v rámci vlád niektorých členských štátov, a to ako pri zastupovaní smerom navonok,  tak aj pri internom rozdelení  právomocí.

Začnime teda hľadať kompromisy – v záujme fungujúcej Európy!

Moja druhá myšlienka, o ktorú by som sa s vami chcel podeliť, súvisí s pojmom, o ktorom sme v minulých rokoch často diskutovali - s európskou  suverenitou.

Nejde mi pritom o sémantiku. Významovým  jadrom tohto pojmu je predsa, že vo všetkých oblastiach dosiahneme väčšiu nezávislosť, že prevezmeme väčšiu zodpovednosť za našu bezpečnosť a že na celom svete budeme ešte jednotnejšie spolupracovať a presadzovať naše hodnoty a záujmy.

Núti nás k tomu nielen ruský útok na európske mierové usporiadanie. Už som hovoril o tom, do akých závislostí sme sa dostali. Neprehliadnuteľným, ale určite nie jediným príkladom  je dovoz ruských energií. Za zmienku stoja napríklad problémy s nedostatkom polovodičov. Takýchto závislostí na jednom dodávateľovi sa musíme podľa možnosti čo najrýchlejšie zbaviť!

Európa vďačí za svoj blahobyt obchodu. A túto oblasť nesmieme prenechať iným. Preto potrebujeme ďalšie, trvalo udržateľné dohody o voľnom obchode a ambicióznu obchodnú politiku.

Keď je reč o surovinách alebo vzácnych zeminách, vybavia sa nám najmä krajiny pôvodu veľmi vzdialené od Európy. Pritom sa však často prehliada jedna vec: lítium, kobalt, horčík alebo nikel, ktoré naše podniky tak nutne potrebujú, sú z veľkej časti dávno k dispozícii tu u nás, v Európe. V každom mobilnom telefóne, v každej autobatérii sa nachádzajú cenné suroviny. Pokiaľ sa teda bavíme o hospodárskej suverenite, mali by sme hovoriť aj o tom, ako by sa tento potenciál dal ešte lepšie využiť. Nevyhnutnými technológiami už disponujeme. Potrebujeme spoločné štandardy pre naštartovanie ozajstného európskeho obehového hospodárstva – nazval by som to „strategický update nášho vnútorného trhu“.

Hospodárska nezávislosť neznamená sebestačnosť. To nemôže byť cieľom Európy, ktorá profituje a vlastne vždy profitovala z otvorených trhov a obchodu. Aj my však potrebujeme „plán hry“ – takú stratégiu „Made in Europe 2030“.

Pre mňa to znamená, že sa v oblastiach, kde Európa zaostáva za Silicon Valley, Šen-čenom, Singapúrom alebo Tokiom, musíme prebojovať na špičku.

V otázke čipov a polovodičov, ktoré sú kľúčové pre náš priemysel, sme už vďaka spoločnému európskemu úsiliu dosiahli významný pokrok. Napríklad Intel nedávno oznámil miliardové  investície vo Francúzsku, Poľsku, Nemecku, Írsku, Taliansku a Španielsku. To je obrovský pokrok smerom k novej generácii mikročipov s vinetou „Made in Europe“. A to je ešte len začiatok. So spoločnosťami ako sú Infineon, Bosch, NXP alebo GlobalFoundries pracujeme na projektoch, vďaka ktorým sa Európa stane technologickou špičkou.

Naším cieľom totiž nebude len vyrábať v Európe veci, ktoré sa môžu vyrábať aj niekde inde. Chcem Európu, ktorá bude priekopníkom v oblasti kľúčových technológií.

 Vezmime si napríklad mobilitu budúcnosti. Rozhodujúcu úlohu tu budú hrať dáta pre autonómne vozidlá, na prepojenie rôznych dopravných prostriedkov alebo na inteligentné riadenie dopravných tokov. Preto potrebujeme čo najrýchlejšie jednotný celoeurópsky priestor pre dáta o mobilite. V Nemecku sme urobili prvý krok iniciatívou Mobility Data Space. Prepojme sa naprieč Európou! Tento priestor je otvorený pre všetkých, ktorí sa chcú pohnúť dopredu. Tak sa môžeme stať celosvetovým priekopníkom.

V oblasti digitalizácie musíme myslieť vo veľkom. Do našich úvah musíme zahrnúť aj vesmír, pretože v digitálnom veku súvisí suverenita aj s vesmírnym programom.  Autonómny prístup do kozmu, moderné satelity a tzv. mega-konštelácie  nie sú rozhodujúce len pre našu bezpečnosť, ale aj pre ochranu životného prostredia, poľnohospodárstvo a nie naposledy pre digitalizáciu. Kľúčovým slovom tu je „celoeurópsky širokopásmový internet“.

V tejto oblasti majú stále väčší význam konkrétni aktéri a start-upy. Zreteľne to vidíme na USA. Aby európsky kozmický program bol silný a konkurencie schopný, musíme  okrem tradičných hráčov podporovať aj takéto inovačné spoločnosti. Len tak budeme mať šancu, aby sa ďalším podnikom  ako SpaceX  stala európska spoločnosť!

Jedinečnú príležitosť má v neposlednom rade aj náš veľký cieľ do roku 2050 dosiahnuť klimatickú neutralitu Európskej únie, teda stať sa priekopníkom na poli, ktoré bude ťažiskové pre budúcnosť ľudstva. A toto dosiahneme tak, že v Európe vyvinieme a na trh uvedieme technológie, ktoré bude potrebovať a používať celý svet.

V oblasti elektrickej energie mám na mysli vybudovanie sieťovej infraštruktúry a systémov na ukladanie energie, ktoré umožnia vznik ozajstného vnútorného trhu s energiami.  Ten bude zásobovať Európu vodnou energiou zo severu, veternou energiou z pobreží a solárnou energiou z juhu – spoľahlivo, v lete aj v zime.

Mám na mysli európsku vodíkovú sieť, ktorá bude spájať výrobcov a spotrebiteľov a bude mať za následok boom elektrolýzy v Európe. Len pomocou vodíka dosiahneme klimaticky neutrálny priemysel.

Mám na mysli čo najhustejšiu sieť nabíjacích staníc vo všetkých členských štátoch pre elektromobily, no aj pre nákladné automobily.

A mám na mysli aj investície do klimaticky neutrálnych pohonných hmôt pre leteckú dopravu a do potrebnej infraštruktúry napríklad na letiskách, aby cieľ klimaticky neutrálnej leteckej dopravy nebol len snom. Aby sa stal skutočnosťou – a síce najprv tu, v Európe.

Táto ekologická a digitálna transformácia nášho hospodárstva si vyžiada značné množstvo súkromných investícií. K tomu potrebujeme silný likvidný kapitálový trh EU a stabilný finančný systém. Pre našu budúcu prosperitu  tak bude únia kapitálových trhov a banková únia kľúčová.

Dámy a páni, to všetko sú kroky k európskej suverenite.

Rád  by som sa venoval ešte jednému bodu, ktorý hrá pri téme  suverenita a v súvislosti s vojnou na východe Európy  rozhodujúcu úlohu: V Európe potrebujeme  koherentnejšiu obrannú politiku.

V Európe sa používa násobne viac typov zbraňových systémov než v USA. To je neefektívne, pretože naši vojaci kvôli tomu musia cvičiť na mnohých rozličných systémoch. Aj údržba a opravy sú drahšie a nákladnejšie.

V minulosti dochádzalo k nekoordinovanému zmenšovaniu európskych armád a znižovaniu rozpočtov na obranu. Teraz by mal nasledovať koordinovaný rozvoj európskych vojenských schopností. Popri európskej obrannej agentúre a fonde určenom na obranu, popri  spoločnom postupe pri výrobe a nákupe je nutné, aby naše  firmy v rámci zbrojných projektov spolupracovali ešte intenzívnejšie ako doteraz. To bude vyžadovať ešte lepšiu koordináciu na európskej úrovni. Preto je najvyšší čas, aby v Bruseli mali vlastné zasadania nielen ministri poľnohospodárstva, zahraničných vecí a vnútra. V tejto dobe potrebujeme samostatnú Radu ministrov obrany.

Už teraz máme k dispozícii niekoľko nástrojov, pomocou ktorých môžeme v praktickej rovine zlepšiť spoluprácu našich ozbrojených síl. Popri Európskej obrannej agentúre a Európskom obrannom fonde mám na mysli predovšetkým spoluprácu, aká už dnes existuje v rámci Organizácie pre spoluprácu vo vyzbrojovaní. Tak ako sme na začiatku schegenského priestoru mali sedem štátov, na hraniciach ktorých neprebiehali pohraničné kontroly, tak by sa táto organizácia mohla stať začiatkom Európy so spoločnou obrannou a zbrojnou politikou.

Na tento účel budú musieť všetky členské štáty prehodnotiť svoje výhrady a predpisy, napríklad ohľadom používania a exportu spoločne vyvinutých systémov. A v záujme našej bezpečnosti a našej suverenity to musí byť možné, pretože práve tie závisia aj od schopností európskeho zbrojného priemyslu.

NATO zostáva hlavným garantom našej bezpečnosti. Niet však pochýb, že každé zlepšenie, každé zjednotenie európskych obranných štruktúr v rámci EU prospeje taktiež Severoatlantickej aliancii.

Mali by sme sa poučiť z udalosti v Afganistane v priebehu minulého leta. V budúcnosti musí byť EU schopná reagovať na takú situáciu rýchlo a efektívne. Nemecko sa preto spoločne s ďalšími členskými krajinami postará o to, aby jednotka rýchleho nasadenia, ktorú Európska únia plánuje vytvoriť, bola do roku 2025 schopná nasadenia – navyše jej základ budú potom tvoriť nemeckí vojaci. Na toto je potrebná jasná štruktúra riadenia. Musíme teda stále veliteľstvo – a v strednodobom horizonte skutočné ústredie ozbrojených síl  EU – vybaviť  všetkým, čo bude po finančnej, personálnej a technickej stránke potrebné. Nemecko túto zodpovednosť prevezme  roku 2025, kedy bude jednotka rýchleho nasadenia pod nemeckým velením.

Nakoniec  musíme sa  postarať o to, aby naše politické rozhodovacie procesy boli v dobe kríz flexibilnejšie. Pre mňa to znamená, že by sme mali naplno využiť možnosti, ktoré nám poskytujú zmluvy EU. Áno, to výslovne znamená, aby bola častejšie využívaná  možnosť zveriť misie skupine členských štátov, ktoré o to majú záujem – takpovediac „koalícii rozhodných“. To je deľba práce v rámci EU v najlepšom zmysle slova.

Už bolo rozhodnuté, že Nemecko podporí Litvu poskytnutím brigády rýchleho nasadenia a NATO poskytnutím ďalších síl rýchlej reakcie. Slovensko podporujeme okrem iného pri ochrane vzdušného priestoru. Českej republike a ďalším štátom kompenzujeme tankami  nemeckej výroby  sovietske tanky poskytnuté Ukrajine. Zároveň  sme sa dohodli, že naše armády ešte zintenzívnia svoju spoluprácu. Aj suma vo výške 100 miliárd eur, ktorú v budúcich rokoch investujeme do modernizácie nemeckej armády, prispeje k posilneniu európskej a transatlantickej bezpečnosti.

Veľké nedostatky máme my Európania  v oblasti ochrany pred útokmi zo vzduchu resp. z vesmíru. V nasledujúcich rokoch budeme preto v Nemecku masívne investovať do protivzdušnej obrany. Všetky tieto schopnosti bude možné využiť aj v rámci NATO. Nemecko bude túto budúcu protivzdušnú obranu koncipovať navyše tak, aby sa na nej mohli podieľať, pokiaľ o to budú mať záujem, aj európski susedia – napríklad Poliaci, pobaltské krajiny, Holanďania, Česi, Slováci alebo naši škandinávski partneri. Spoločný európsky systém protivzdušnej obrany by bol nielen lacnejší a efektívnejší, ako keď každý členský štát vybuduje vlastný, drahý a vysoko komplexný protilietadlový  systém. Bol by tiež prínosom  pre bezpečnosť v Európe a vynikajúcim príkladom toho, čo máme na mysli, keď hovoríme o posilnení  európskeho piliera NATO.

Taktiež tretia veľká úloha, ktorú vidím pre Európu, vyplýva z uvedeného historického prelomu – a zároveň ju výrazne presahuje. Putinovské Rusko na dohľadnú dobu samo seba definuje ako protivníka Európskej únie. Putin využije akúkoľvek našu nejednotnosť, akúkoľvek slabinu. Ostatní autokrati ho napodobňujú. Veď si spomeňme, ako sa vlani snažil bieloruský diktátor Lukašenko využiť utrpenie tisícov utečencov a migrantov z Blízkeho východu, aby nás politicky dostal pod tlak. A aj Čína a ďalší využívajú zraniteľné miesta, ktoré im my Európania svojou nejednotnosťou ponúkame.

Čo z toho vyplýva pre Európu, mohli by sme zhrnúť asi takto: Musíme sa zomknúť, prekonať staré konflikty a nachádzať nové riešenia. Znie to ako samozrejmosť, no skrýva sa za tým množstvo práce. Len sa pozrime  na dve oblasti, ktoré v uplynulých rokoch spôsobovali pravdepodobne najväčšie napätie medzi členskými štátmi:  na migračnú a finančnú politiku.

Že dokážeme robiť pokroky v oblasti migračnej politiky, to sme preukázali po ruskom útoku na Ukrajinu. EU po prvý raz aktivovala smernicu o dočasnej ochrane. Za týmto technickým názvom sa pre milióny Ukrajincov skrýva aspoň trochu normálnosti ďaleko od domova, akou je rýchlosť a istota získania povolenia k pobytu, možnosť pracovať  či navštevovať  školy a také univerzity, ako je táto.

Aj v budúcnosti budú do Európy prichádzať ľudia, či už preto, aby tu hľadali ochranu pred vojnou a prenasledovaním, alebo v snahe nájsť prácu a lepší život. Pre milióny ľudí po celom svete zostáva Európa vytúženým miestom. Na jednej strane je to skvelý dôkaz atraktívnosti nášho kontinentu, zároveň je to však realita, s ktorou sa musíme my Európania vyrovnať. Znamená to, že pri riešení migrácie musíme myslieť na budúcnosť, a nie vždy len ad hoc reagovať na krízy. Znamená to tiež redukovať ilegálnu migráciu a zároveň umožňovať migráciu legálnu, pretože prisťahovalectvo potrebujeme. Na našich letiskách, v našich nemocniciach a v mnohých firmách v súčasnosti zažívame, ako nám všade chýbajú kvalifikovaní pracovníci.

Niektoré body sa mi javia ako zásadné.

Po prvé:  Potrebujeme viac záväzných partnerstiev, najmä s krajinami pôvodu a tranzitnými krajinami, a to rovnocenných  partnerstiev. Keď pracovným silám ponúkneme legálne cesty do Európy, musí byť ich krajina   zároveň  ochotnejšia umožniť návrat svojim štátnym príslušníkom, ktorí nemajú právo na pobyt.

Po druhé: K funkčnej migračnej politike patrí účinná ochrana vonkajších hraníc, ktorá zároveň zodpovedá našim štandardom právneho štátu. Schengenský priestor - cestovanie, život a práca bez hraníc - idú ruka v ruke s ochranou vonkajších hraníc. Schengen je jednou z najväčších vymožeností  Európskej únie, ktorú by sme mali chrániť a rozvíjať. K tomu patrí aj zaplnenie zostávajúcich medzier. Chorvátsko, Rumunsko a Bulharsko spĺňajú všetky technické nároky na plnohodnotné členstvo. Budem sa zasadzovať za to, aby sa plnohodnotnými členmi stali.

Po tretie: Európa potrebuje azylový systém, ktorý bude solidárny a odolný voči krízam. Je našou povinnosťou, aby sme ľuďom, ktorí potrebujú ochranu, ponúkli bezpečný domov. V rámci francúzskeho predsedníctva v Rade EU sme sa v posledných mesiacoch dohodli na postupnom prístupe. Teraz by to mal schváliť Európsky parlament. České predsedníctvo v Rade EU môže pri rokovaniach s Európskym parlamentom  s našou podporou počítať.

Nakoniec by sme tým, ktorí majú legálny pobyt a majú nárok na ochranu, mali umožniť  vstúpiť do pracovného pomeru  v inom členskom štáte skôr ako doteraz. Aby svoje schopnosti uplatnili tam, kde sú potrebné. A keďže nie sme naivní, musíme zároveň zabrániť zneužívaniu - napríklad v prípade, keď dané osoby nemajú chuť pracovať. Keď to dokážeme, voľný pohyb nepovedie k preťaženiu sociálnych systémov. A zaistíme  trvalé akceptovanie tejto veľkej európskej slobody.

Dámy a páni,

oblasť, ktorá nás Európanov v posledných rokoch okrem migrácie rozdeľovala najviac, bola fiškálna politika. Avšak historický plán na podporu oživenia Európy prijatý v dobe  koronavírusovej krízy predstavoval obrat. Po prvýkrát sme spoločne predstavili európsku odpoveď a z prostriedkov EU  podporili národné investičné a reformné programy. Zhodli sme sa, že chceme spoločne investovať, aby sme posilnili naše národné ekonomiky. To nám ostatne pomáha aj v súčasnej kríze.

Ideológia ustúpila pragmatizmu. Ním by sme sa mali riadiť, keď  pôjde o to, ako ďalej rozvíjať naše pravidlá i mimo koronavírusovej krízy. Je jasné, že spoločný menový priestor potrebuje spoločné pravidlá, ktoré je možné dodržiavať a kontrolovať. To vytvára dôveru a umožňuje solidaritu v núdzi.

Krízy posledných rokoch viedli vo všetkých členských štátoch k nárastu zadlženia. Preto potrebujeme zhodu v tom, ako tieto vysoké dlhy znižovať. Táto dohoda musí byť záväzná, musí umožňovať rast a byť politicky zrozumiteľná. Zároveň musí všetkým štátom EU umožňovať, aby transformáciu svojich národných ekonomík zvládli prostredníctvom investícií.

Začiatkom mesiaca sme ako nemecká vláda predložili svoje predstavy ohľadom ďalšieho rozvoja európskych dlhových pravidiel, ktoré  vychádzajú  z uvedenej logiky. Chceme o nich otvorene diskutovať so všetkými našimi partnermi – nezaujato, bez poučovania a obviňovania. Chceme spoločne diskutovať o tom, ako by mohli vyzerať udržateľné pravidlá v dobe historického prelomu. Ide pritom o úplne zásadnú vec. O to, aby sme  občanom dali  istotu, že naša mena je bezpečná a nezvratná. Že sa na svoj štát a na Európsku úniu môžu spoľahnúť aj v časoch krízy.

Jeden z najlepších príkladov, ako sa nám to v uplynulých rokoch darilo, je európsky program SURE. Ten sme zaviedli  v čase koronavírusovej pandémie na zabezpečenie práce na kurzarbeit – na skrátenú pracovnú dobu. Profitovalo z nej viac ako 30 miliónov občanov po celej EU, asi každý siedmy zamestnanec. Každý siedmy zamestnanec, ktorý by možno inak skončil na ulici. Mimochodom  týmto podnetom  sa nám podarilo na európskej úrovni  v podstate plošne po  celej  Európe zaviesť úspešný model kurzarbeit.  Výsledkom je obrovskejší  trh práce a zdravšie firmy v celej Európe. Tak si predstavujem pragmatické riešenia v Európe - i do budúcnosti.

Historický prelom musí pre európsku politiku znamenať, že budeme stavať mosty, a nie prehlbovať priekopy. Občania očakávajú Európsku úniu, ktorá koná. O tom jasne svedčia výsledky Konferencie o budúcnosti Európy. Občania od EU očakávajú vyložene konkrétne veci. Napríklad rýchlejšie tempo v ochrane klímy, zdravé potraviny, udržateľnejšie dodávateľské reťazce a lepšiu ochranu zamestnancov. Skrátka a dobre očakávajú „skutočnú solidaritu“, o ktorej sa hovorilo už v Schumanovej deklarácii z roku 1950. Je na nás, aby sme túto skutočnú solidaritu znovu a znovu vytvárali a upravovali podľa výziev danej doby.

V prvých desaťročiach po založení spojenej Európy išlo predovšetkým o to, aby sa prostredníctvom stále užšej hospodárskej previazanosti znemožnili vojny medzi členskými krajinami. Že sa to podarilo, zostáva historickou zásluhou našej Únie. Medzičasom  sa však z tohto mierového projektu stal aj celoeurópsky projekt slobody a spravodlivosti. Za to vďačíme predovšetkým krajinám, ktoré sa k nášmu spoločenstvu pripojili až neskôr: Španielom, Grékom a Portugalcom, ktorí sa po desaťročiach diktatúry priklonili k Európe slobody a demokracie, a potom občanom krajín vo východnej a strednej Európe, ktorí svojím bojom za slobodu, ľudské práva a spravodlivosť prekonali studenú vojnu. Bolo medzi nimi aj mnoho odvážnych študentov tejto univerzity, ktorí jedného temného novembrového večera roku 1989 volali po slobode tak hlasno, až rozpútali revolúciu. Táto nežná revolúcia bola pre Európu požehnaním.

Mier a sloboda, demokracia a právny štát, ľudské práva a ľudská dôstojnosť – tieto hodnoty Európskej únie sú naším spoločne nadobudnutým dedičstvom. Najmä teraz, tvárou v tvár novému ohrozeniu slobody, pluralizmu a demokracie, ktoré zažívame na východe nášho kontinentu, cítime toto spojenie obzvlášť silne.

„Štáty sa udržujú tými ideami, z ktorých sa zrodili“. Túto vetu predniesol jeden z najslávnejších profesorov tejto univerzity – Tomáš Masaryk, neskorší československý prezident. Platí o štátoch, ale platí aj o EU ako o spoločenstve hodnôt. Pretože hodnoty sú pre zachovanie tohto spoločenstva úplne zásadné, týka sa nás všetkých, keď sú porušované – mimo Európy, a ešte viac vo vnútri Európy. To je štvrtá myšlienka, s ktorou by som sa s Vami chcel dnes podeliť.

Preto nám spôsobuje starosti, keď sa uprostred Európy hovorí o neliberálnej demokracii, akoby to samo nebolo protirečenie. Nesmieme preto akceptovať, keď sa porušujú princípy demokratického štátu a umenšuje sa demokratická kontrola. A poviem to úplne jasne: V Európe nesmieme vôbec nijako tolerovať rasizmus, ani antisemitizmus. Preto podporujeme Komisiu v jej úsilí o ochranu právneho štátu. A veľkú pozornosť venuje tejto téme i Európsky parlament. Za to som nesmierne vďačný.

Nemali by sme sa obávať využiť všetky možnosti na odstraňovanie deficitov. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že všade, mimochodom aj v Maďarsku a Poľsku, si veľká väčšina občanov praje, aby sa EU v ich krajine dokonca ešte silnejšie zasadzovala za slobodu a demokraciu. K týmto možnostiam patrí postup na ochranu právneho štátu podľa článku 7. Aj tu musíme odstrániť možnosť blokovať rozhodovanie. Zmysluplným sa mi javí aj dôsledné naviazanie platieb na dodržiavanie štandardov právneho štátu, ako sme to urobili v prípade finančného rámca na roky 2021 až 2027 i fondu na oživenie obnovy v súvislosti s koronavírusovou krízou. Komisii by sme ďalej mali dať novú možnosť začať súdne konanie o porušení  Zmluvy i v prípade, keď dochádza k porušovaniu toho hlavného, čo nás drží pohromade – teda základných hodnôt, ktoré sme všetci vpísali do Zmluvy o EU: ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a dodržiavania ľudských práv.

Zároveň si želám, aby sme nemuseli o princípoch právneho štátu viesť súdny spor. Pretože okrem všetkých súdnych konaní a sankcií potrebujeme predovšetkým otvorený dialóg na politickej úrovni o nedostatkoch, ktoré predsa existujú vo všetkých krajinách. Správa Komisie o právnom štáte, ktorá obsahuje odporúčania jednotlivým krajinám, je v tomto smere dobrým základom. Realizácii týchto doporučení sa budeme na politickej úrovni pozorne venovať – a budeme plniť svoje vlastné domáce úlohy. Právny štát je totiž základnou hodnotou, ktorá by mala našu Úniu zjednocovať.  A to je najmä v dobe, kedy naša demokracia čelí výzvam autokratov, dôležitejšie ako kedykoľvek predtým.

Dámy a páni,

už som sa zmienil o odvážnych študentoch tejto univerzity, ktorí večer dňa 17. novembra 1989 dali do pohybu nežnú revolúciu. V areáli univerzity na Albertove, kde sa začali ich protesty, dnes pripomína vtedajšie udalosti malá bronzová plaketa. Sú na nej dve vety – a dúfam, že ich vyslovím aspoň trochu správne: „Kedy - ak nie teraz? Kto - ak nie my?“ Odtiaľto, z Prahy, chcem dnes obe tieto vety zvolať smerom ku všetkým Európanom – tým, ktorí už v našej Únii žijú, aj tým, ktorí sa k nám možno čoskoro pridajú. Chcem to zvolať smerom k zodpovedným politikom, mojim kolegyniam a kolegom, s ktorými sa v Bruseli, Štrasburgu a v našich hlavných mestách dennodenne usilujeme nájsť riešenia. Ide o našu budúcnosť, ktorá sa volá Európa. Táto Európa dnes čelí výzvam ako nikdy predtým.

Kedy, ak nie teraz  by sme mali  v dobe, kedy sa Rusko snaží posúvať hranice medzi slobodou a autokraciou, položiť základné kamene rozšírenej únie slobody, bezpečnosti a demokracie? Kedy, ak nie teraz, by sme mali vytvoriť suverénnu Európu, ktorá sa dokáže presadiť v multipolárnom svete? Kedy, ak nie teraz, by sme mali prekonať rozpory, ktoré nás už roky ochromujú a rozdeľujú? A kto, ak nie my, by mohol chrániť a brániť európske hodnoty – vo vnútri Európy i navonok?

Európa je našou budúcnosťou, a táto budúcnosť je v našich rukách.

Ďakujem Vám.